Kto je Ron Paul? Tento gynekológ vstúpil do politiky v roku 1971 v reakcii na ukončenie aj posledného náznaku zlatého štandardu v americkej monetárnej politike Richardom Nixonom. Odvtedy fluktuuje medzi dolnou komorou kongresu a svojou lekárskou praxou a vytrvalo bojuje proti nekrytým peniazom, nekontrolovanému vládnemu utrácaniu a zväčšovaniu federálnej vlády. Za 40 rokov si získal povesť jediného dlhodobo konzistentného a nepodplatiteľného vrcholného politika. Tento aktívny študent a zástanca rakúskej školy ekonómie dokázal ako takmer jediný vo Washingtone identifikovať nafukujúcu sa hypotekárnu bublinu a popísať prichádzajúcu krízu a jej dopad na finančný sektor v časoch, kedy sa ostatní viezli na vlne fiktívnej prosperity a optimizmu. Ako libertarián je proti všetkým formám zasahovania federálnej vlády do života a súkromia svojich občanov, proti Patriot Actu, drogovej vojne aj diktovaniu potratovej politiky štátom únie.
S touto agendou sa pán Paul pokúsil o republikánsku nomináciu na prezidenta už pred štyrmi rokmi a neuspel. Odvtedy sa ale zásadne zmenilo niekoľko vecí:
1. Po prasknutí hypotekárnej bubliny spôsobila Bushova a hlavne Obamova a Bernankeho politika bailoutov, stimulov a monetárnej expanzie zhoršenie situácie, nafúknutie dlhu do obludných rozmerov a stále sa zvyšujúcu nezamestnanosť. Paul v tejto situácii môže ako jediný z prezidentských kandidátov vystupovať z pozície politika-ekonóma, ktorý od začiatku identifikoval tieto problémy a navrhuje skutočné riešenia.
2. Hnutie Tea Party vzniklo ako pozostatok minulej Paulovej prezidentskej kampane. 16. decembra 2007, na výročie udalostí, ktoré dnes poznáme ako Bostonské pitie čaju (Boston Tea Party) zvolala Paulova kampaň takzvanú money bomb, ktorá dokázala za jediný deň zozbierať bezprecedentných 6 miliónov dolárov od drobných prispievateľov. Postupom času sa z Tea Party stalo celonárodné hnutie bojujúce proti daniam, zväčšovaniu federálnej vlády a expanzívnej monetárnej politike a dokázalo svojim vplyvom vo voľbách pred dvomi rokmi prepísať mapu hlavne republikánskej časti kongresu desiatkami nových tvárí presadzujúcimi ich myšlienky. Zároveň s Tea Party vznikla masa nezávislých voličov, ktorí sú znechutení z existujúceho demokratického aj republikánskeho establišmentu a korupcie na všetkých úrovniach. Dnes už sa žiadna politická analýza v Amerike nezaobíde bez zváženia názoru a vplyvu týchto skupín a pre podstatnú časť z nich je práve Paul stelesnením ich hodnôt.
3. Tak ako sme to mnohí vedeli hneď po jeho zvolení, Obama sa ukázal pre Američanov na jednu stranu príliš silný socialista, na druhú tých, ktorí ho zvolili s protivojnovou agendou sklamal znásobením vojenskej prítomnosti v Afganistane a príliš pomalým stiahnutím vojakov z Iraku. Ron Paul presadzuje okamžité stiahnutie americkej vojenskej prítomnosti nielen z týchto vojen ale z celého sveta. Na rozdiel od populistu Obamu tak robí zo svojho filozofického presvedčenia a tiež z jednoduchej matematiky, opakujúc, že Amerika na pokraji bankrotu si nemôže dovoliť státisíce vojakov držať na základniach v zahraničí a ani nemá právo robiť svetového policajta.
4. Zúfalstvo republikánov zo svojich kandidátov cítiť od začiatku kampane pred primárkami. Mitt Romney si drží svojich stabilných 20 - 25%, ale zvyšné tri štvrtiny republikánov ho za prezidenta nechú, pretože ho vnímajú ako Obamu v ich farbách. Presadil v štáte, kde bol guvernérom socialistický model zdravotnej starostlivosti podobný tomu Obamovmu, ktorý odmieta väčšina Američanov. Rovnako ako Obama dostáva obrovské príspevky od veľkého businessu napojeného na štát, zvlášť bankárov, kvôli čomu hlasoval za všetky bailouty a nedokáže reagovať nielen na Paulovo odmietanie tejto politiky. Postupne sa tak na čele prieskumov vystriedali niekoľkí ďalší republikánski kandidáti, vydržali tam dva mesiace, kým sa sami alebo s výdatnou pomocou ľavicových médií neznemožnili dostatočne, aby padli znovu do zabudnutia. Posledný prípad bol Newt Grinich, ktorý - zdá sa - neustojí svoju minulosť pretkanú striedaním postojov podľa toho, ktorý lobbista naňho práve obetoval najviac času a peňazí. Paulovi sa pri tom všetkom pomaly a nenápadne zvyšovali preferencie až sa z neho stal relevantný front-runner, ktorý sa o nomináciu pobije s Romneym.
Mnohé prednosti Rona Paula sú zároveň jeho slabinami. Jeho intenzívny boj za zmenšenie federálnej vlády je tŕňom v oku establišmentu, ktorý sa stal závislý na rozpočte a lobbistoch. Jeho zahraničná politika zase vadí neokonzervatívnemu krídlu republikánov aj intervencionistickým demokratom. Jeho neustále vyjadrenia, že nemá zmysel brániť Íránu získať jadrovú bombu, lebo s ňou pri jadrovom arzenále Izraela a ďalších krajín v regióne aj tak nič nespraví viedli až k tomu, že ako jediný kandidát nebol pozvaný rečniť na fórum židovských republikánov. Pritom v roku 1981, keď Izrael prvýkrát napadol íránske jadrové zariadenia, bol Paul jeden z mála amerických vrcholných politikov, ktorí tento krok otvorene podporili.
Pred pol rokom, v čase kedy Ron Paul mal ešte jednociferné preferencie, mnohým sa zdalo, že jeho kandidatúra opäť nemá šancu a médiá ho vytrvalo a ostentatívne ignorovali som kampani Rona Paula venoval prvých 100 dolárov. Vidím totiž, že Európa si sama neporadí. Masy tu do ulíc nevychádzajú za nižšie dane a menší štát, ale proti rušeniu “istôt” a za vyššie platy. Politici nepoznajú iné recepty ako centralizáciu a upevňovanie svojej moci. Európa upadá a asi neexistuje spôsob, ako to zvrátiť, ale silný tradičný partner, zákazník a zároveň inšpirácia na opačnej strane Atlantiku je jediný recept ako to aspoň spomaliť. Ron Paul má veľkú šancu uspieť v kandidatúre, ale aj jeho prípadná prehra nemusí nutne znamenať neúspech. Jeho kampaň dokázala do tých ostatných vniesť témy, ktoré boli buď nezaujímavé alebo tabu. Hovorí sa o auditovaní centrálnej banky a prehodnotení jej úlohy. Zvažujú sa reálne možnosti americkej vojenskej prítomnosti vo svete. Hovorí sa o rušení celých ministerstiev a agentúr. A hlavne - tisícky mladých ľudí v Amerike poznajú rakúsku školu, veria jej hodnotám, dožadujú sa jej štúdia na svojich školách a aktívne sa zapájajú do boja o svoju slobodu. Ako nedávno povedal aj Andrew Napolitano (americká libertariánska celebrita) - ak Paul nebude nový, lepší Reagan, určite bude aspoň nový Goldwater (libertariánsky senátor, ktorého vplyv viedol až k zvoleniu Reagana za prezidenta). Nám v Európe zostáva iba dúfať, že niečo z tej inšpirácie dokáže preplávať aj Atlantik.
Update: Určite stojí za zmienku, že asi jediní, kto mali na Slovensku zatiaľ intenzívnejší kontakt s touto najvplyvnejšou postavou zámorského libertariánskeho hnutia a možným budúcim americkým prezidentom boli ľudia z INESSu, na ktorých pozvanie tu Ron Paul v r. 2006 bol.
