Čo nebolo pripútané ukradli. Miliardy za emisie, nástenky, mýto, lesy, pozemky a iné, menej známe, menej krikľave, ale rovnako odporné príklady toho, čo tieto chodiace hromady hnusu a arogancie dokážu. Zastavili privatizácie a transformácie na akciovky. Nie preto, že by to bolo zlé a dokonca ani preto, že im za to davy tlieskali, ale preto, že na riadenie takýchto spoločností treba zodpovednosť, pracovitosť a odvahu vybudovať si v spravodlivej konkurencii svoje miesto. Oni nemajú ani jedno, majú iba kamarátov, ktorí sú ochotní ohnúť chrbát tak, aby im bozkávali päty a majú k dispozícii nesprivatizovaný a netransformovaný a teda nekontrolovateľný majetok, ktorý môžu rozkradnúť alebo rozdať podobne podradným živlom, ako sú oni sami a nechať to zaplatiť tým, ktorí sa na rozdiel od nich živia poctivou prácou, tvoria hodnoty a každý výplatný (alebo daňovo-preddavkový) deň sa touto bandou musia necháť okrádať.
Zlodej kričí: „Chyťte zlodeja!“ platí pre nich bezvýhradne. Veriteľ bol geniálny projekt minulej vlády, ktorý nám všetkým efektívne, transparentne a preukázateľne ušetril miliardy a upratal stôl, pri ktorom sa mali dohodnúť nové pravidlá. Čo s ním spravili oni? Nakydali neexistujúce svinstvá na ľudí, ktorí obetovali vyššie zárobky v súkromnom sektore a museli si strpieť nenávisť od „chceme-všetko-zadarmo-a-hneď“ stáda za možnosť po sedemnástich rokoch aj pomocou Veriteľa zmeniť čiernu dieru nazývanú slovenské zdravotníctvo na niečo, čo funguje a prináša prospech nám všetkým. Fico nevedel pochopiť, ako to fungovalo, vlastne to pre svoje plány ani nepotreboval. Počiatek opäť iba trochu viac ohol svoju elastickú chrbtovú kosť a spoločne zakryli to, že jediné, o čo im šlo bola znovu iba – našťastie už pomerne malá - hromada peňazí, ktorá v tomto projekte zostala a na ktorej ukradnutie mali už iba pár dní, počas ktorých sa na úradoch diali nie rýchlostné rekordy, ale zázraky.
Najhoršie je, že zdravotníctvo nie je iba o ukradnutých miliardách alebo väčšom zadĺžení nás všetkých. Je – ako neustále zdôrazňujú práve oni – o našom zdraví, našich životoch. Keď peniaze odídu košickému barónovi nášho zdravotnítcva na predražené urýchľovače, keď sa snažia zlikvidovať súkromnú poisťovňu schopnú lepšie zaistiť dostupnosť náročnej zdravotnej starostlivosti svojim poistencom, keď zimpotentnia úrad s kompetenciou dohliadať na práva pacientov, keď zanechajú nemocnice bez vybavenia a lekárov bez zodpovednosti, budú zomierať ľudia, ktorí by nemuseli, čo zo zlodejov robí vrahov a moju túžbu po dlhoročnej base pre celý tento gang mení v chuť postaviť niektorých z nich rovno pred popravčiu čatu.
Zároveň ale robia všetko pre to, aby sa na tú basu pozreli maximálne zvonka smejúc sa tým, ktorí sa im znepáčili. Polícia i prokuratúra im, či už z blbosti, strachu alebo vlastnej iniciatívy ide na ruku a súdnictvo sa jedna tlstá chlpatá ošípaná chystá ovládnuť tak, že ak sa mu to podarí, budeme sa z toho spamätávať ešte desať rokov, za ktoré môžu prísť ďalšie vymyslené likvidačné rozsudky proti tým, ktorí majú odvahu povedať svoje názory a publikum, ktoré sa tomuto dobytku pri válove bude zdať nebezpečne veľké.
Súdnictvo však nie je jediný odkaz, ktorý nám tu chcú nechať ešte dlho po tom, ako sa poberú kade ľahšie. Počiatkove tančeky okolo tohtoročného rozpočtu, po ôsmich mesiacoch stále pracujúceho s očakávaniami o dvanásť percent vyššími, ako je dnešná realita budeme splácať ešte veľmi dlho. V kontexte toho je predstava, že budúci rok je volebný ešte desivejšia než plánovaný osem percentný nárast minimálnej mzdy, ktorým chce náš mimozemský kat na ministerstve práce dať ranu istoty našej ekonomike.
