Mozambik / Zimbabwe / Botswana - I. časť

Autor: Tomáš Forgáč | 19.7.2012 o 8:08 | Karma článku: 9,16 | Prečítané:  1857x

Prvá časť rozprávania sprevádzaného fotkami o mesačnej ceste krajinami južnej Afriky, ktorú sme absolvovali v marci a apríli 2012. Maťka, ja a jedno veľké staré auto so stanom na streche.

Plán je jasný. Teda... asi po pol roku príprav a niekoľkých iteráciách. Mali sme jeden veľký sen a cieľ - Botswana. Maťka chcela zažiť noc na púšti, ja som chcel podľa vzoru Top Gearu prekročiť soľné pláne Makgadikgadi. Okolo toho sme postupne niekoľkokrát postavili, zrušili a zmenili program, ktorý v rôznych fázach zahŕňal okruh s Namíbiou, jednosmernú cestu cez Zambiu a Tanzániu na Zanzibar alebo nereálne dlhý okruh cez tieto krajiny a Mozambik. Nakoniec zvíťazil samotný Mozambik a vyvstal tým jeden problém - medzi ním a Botswanou leží krajina, ktorej by sa každý súdny človek čítajúci správy zo zahraničia rád vyhol - Zimbabwe. Keďže obchádzka cez JAR by stála tisíce kilometrov, rozhodli sme sa risknúť to... našťastie. Takže nás čaká cesta z Johannesburgu po pobreží Indického Oceánu zhruba do stredu Mozambiku, tam to otočíme a pôjdeme priamo na západ cez Zimbabwe do Botswany a odtiaľ cez hlavné mesto Gaborone naspäť do Jo-burgu.

Tip: takýmto spôsobom budem v týchto blogoch zvýrazňovať čisto praktické informácie, ktoré môžu zaujímať niekoho, kto sa na podobnú cestu do tohoto regiónu chystá, ale nechcem tým nudiť tých z Vás, ktorí chcete iba prečítať náš cestopis a umožniť Vám sa vyhnúť relatívne zbytočnej halde textu :-)

Čakajú nás teda rôzne africké extrémy. Kým dva milióny obyvateľov žijúcich na území veľkosti Ukrajiny v jednej z najriedkejšie osídlených krajín sveta Botswane si vďaka dlhodobej relatívnej ekonomickej slobode užívajú najvyššiu životnú úroveň v celej Afrike, Zimbabwe a Mozambik po desaťročiach znárodňovania a prerozdeľovania, hyperinflácii (Zim) a občianskej vojne (Moz) patria na dno s HDP 30x menším ako Slovensko.


Naše prechodné bydlisko
Týmto sa chcem poďakovať sprievodcovi CK Bubo Martinovi Krnáčovi za asi najcennejšiu radu, akú sme pred touto cestou dostali - požičať si auto so stanovou konštrukciou na streche - je to fantasticky pohodlný spôsob cestovania po často nehostinných miestach, zvlásť pre rozmaznaného človeka, ktorý má problém vyspať sa v nehorizontálnej polohe na nerovnom povrchu a pri nedostatku miesta na prevaľovanie :-) K “štandardnej” výbave auta patrí okrem stanu dvojitá nádrž s kapaciou 140l nafty, 40l nádrž na vodu, plynová bomba a off-roadová a campingová výbava. Iste, nie je to backpacking a cestovanie lokálnymi autobusmi za päť korún (iba auto a nafta nás vyšli na mesiac vyše 4,000 EUR) so všetkými zážitkami s tým spojenými. Na druhú stranu toto nie je juhovýchodná Ázia, veci tu nefungujú a hlavne - sem idete za inými zážitkami, ktoré sú bez auta často nedostupné.

Tip: Výber auta a firmy, od ktorej si ho prenajmete je asi najdôležitejšie rozhodnutie pred takouto cestou. Snažte sa zistiť profil - je to zásadné kritérium pri brodení hlbokej vody alebo piesku - ten má tendenciu vytvárať hrbole, na ktorých auto poskakuje a ak má auto nízky profil, môžete preraziť podvozok alebo nádrž. Spoľahlivosť už dnes nie je issue - Hilux a Landcruiser od Toyoty alebo Frontier a Navara od Nissanu, ktoré sa typicky prenajímajú majú neskutočnú výdrž. Poistenie neberte, ak nemusíte. Matematika nepustí, cena poistenia sa odvíja od pravdepodobnosti vzniku udalosti pri správaní sa človeka, ktorý to poistenie má plus profit margin. Nutne z toho teda pri zvážení rizika a nákladov musíte výjsť negatívne. Používajte zdravý rozum a ušetríte kopec peňazí (na mesiac cca 800 EUR). Podmienkou samozrejme je, že máte k dispozícii dostatok prostriedkov, aby ste mohli zaplatiť každý predstaviteľný průser. Martin nám poradil dve firmy - KEA Campers a Bushlore. Zvolili sme KEA, keďže bez poistenia dali nižšiu cenu. S autom sme mali po ceste zopár problémov, ktoré sa dajú pripísať na vrub tomu, že - ako nám prezradili po návrate - po nás bolo auto naplánované rovno na odpis. Inak s prístupom a komunikáciou sme boli na africký štandard spokojní, ale rovnako pasažieri jedného o dosť lepšie pôsobiaceho auta Bushlore, ktoré sme po ceste stretli. Nové autá, ktoré sme po návrate videli zaparkované v KEA vyzerali dosť dobre, takže odporúčam zvážiť aktuálnu ponuku.

Ešte na budapeštianskom letisku sme sa dosť škaredo pohádali s colníkmi, ktorí nás nechceli pustiť naspäť do hlavnej haly po tom, čo sme zistili, že na tej za pasovou kontrolou nemáme čo jesť. Niekde po ceste mi z bočného vrecka ruksaku, ktorý som dal na check-in ukradli zopár dosť užitočných vecí a iPoda som zvládol stratiť krátko po prílete sám (čo zo mňa po predaji iMacu spravilo znovu iFree človeka a som s týmto stavom dosť spokojný :-). Nepríjemnosťami to pokračovalo - po historických skúsenostiach s častými ozbrojenými lúpežami v Johannesburgu firmy vôbec nepracujú s hotovosťou, čo nám nabúralo plán s vyplatením prenájmu auta v cashi a keďže Diners Club karty v Afrike prakticky nepoznajú, znamená to cestu do banky a zloženie peňazí na firemný účet KEA Campers. Zamestnanec KEA nám ešte prezrádza, že bez výnimky všetci ich “československí” zákazníci auto po ceste utopili. Usúdili sme, že to boli určite všetko Češi, tak mu rozprávame zopár obľúbených o českých turistoch v Tatrách a uisťujeme ho, že by nás ani nenapadlo s tým autom liezť do vody (čo nasledujúci mesiac niekoľkokrát porušíme).


Mapa prvého úseku cesty
Z Johannesburgu teda po rýchlom obede vyrážame o druhej popoludní a je jasné, že to za svetla do Maputa nedáme, čím porušíme ďalšie základné pravidlo - nejazdiť za tmy. Nezostáva než dúfať, že sme si tým vybrali väčšinu nepríjemností na zvyšok cesty. Na mozambické hranice prichádzame dávno po západe slnka. Juhoafrická strana prebieha hladko, na mozambickej sa nás okamžite snaží odchytiť niekoľko miestnych príživníkov, ktorí ponúkajú pomoc s procesom a vyplnením formulárov - služba pre priemerne inteligentného, základnú Angličtinu zvládajúceho človeka zbytočná a nie bezplatná.

Tip: všeobecne na hraniciach odporúčam držať sa základného pravidla - ignorovať kohokoľvek, kto nemá uniformu. Proces je síce zbytočný a zdĺhavý, ale relatívne priamočiary a jednoduchý. Colníci sú zväčša ochotní pomôcť a tiež nie sú nadšení z podobných príživníkov.

Krátko za hranicami nás čaká prvá cestná kontrola. Držiac v pamäti hrôzostrašné historky o únosoch turistov si cez pootvorené okno od človeka v nie práve presvedčivo vyzerajúcej uniforme pýtam preukaz a Maťku prosím, aby zatiaľ z druhej strany obzrela auto, či je naozaj policajné. Po kontrole dokladov a zadného priestoru auta nás nechávajú odísť. Až som si smiešny. Do Maputa je to necelých 80 kilometrov a jedna ďalšia kontrola, ale po aplikovaní turistického úsmevu číslo štyri a oslovení “good evening officer, how are you?” nám tentokrát policajt iba zamáva a nechá nás ísť ďalej.


Hostel ráno po zobudení
Po ôsmich hodinách na ceste, kedy ma Maťka musela asi štyrikrát upozorniť, že som odbočil na nesprávnu stranu cesty a jednej skorobúračke, keď auto pred nami pri odbočovaní z prázdnej hlavnej cesty rovno pred nami zastavilo okolo desiatej večer dorážame do hostelu Fatima’s Place na Mao Tse Tung Avenue. Na slušné jedlo v danom čase môžeme v podstate zabudnúť a aj tak vyčerpaním ešte oblečení pri rozsvietenom svetle zaspávame.

Tip: Fatima's Place v Mapute je dcérskym hostelom Fatima's Nest v Tofo a keďže majiteľka žije v Tofo, je rozdiel v prístupe zamestnancov priepastný. Výsledok nie je úplne zlý, hostel je relatívne čistý, dobre zariadený a bezpečný, ale ak si potrpíte na prístup personálu, budete sklamaní. Neviem porovnať, či sú v Tofo iné hostely, ktoré by managoval priamo ich majiteľ. Ak sa vám také podarí nájsť, môže to stáť za vyskúšanie. Fatima's Place je problém nájsť na klasických bookovacích stránkach, ale komunikácia priamo s majiteľkou cez e-mail na ich webe bola mimoriadne rýchla a bezproblémová.


Bohatá Polana
Maputo je relatívne nudné, špinavé a nie práve pekné mesto, ale ako povinná zastávka po ceste z Johannesburgu k moru a exotike severnejších častí Mozambiku slúži svojmu účelu. Do očí bijú extrémne kontrasty medzi honosnými vilami pobrežnej luxusnej štvrte Polana a polorozpadnutými domami alebo komunistickými panelákmi v katastrofálnom stave vo zvyšku mesta, o slumoch ani nehovoriac.Kým drvivá väčšina sa prepravuje na korbách malých truckov v množstvách, ktoré by sa nezmestili snáď ani do trikrát väčšej rannej deväťdesiattrojky, percento vrchného percenta jazdí na autách, ktoré si aj na západe môžu dovoliť iba tí najbohatší. Socializmus v praxi.


Chudobných 99%

Paneláky


Trh s umením
Poteší veľa príležitostí na nákup pekného a lacného miestneho umenia. Po meste sú roztrúsené produkty rôznych architektonických smerov v rôznom štádiu rozkladu - od starej portugalskej pevnosti cez zrenovovaný, luxusný koloniálny hotel Polana Serena a krásnu vlakovu stanicu z dielne Gustava Eiffela po pre mňa neodentifikovateľný štýl kostola Polana alebo to najhoršie, čo dokáže ponúknuť komunistická architektúra.


Prírodné múzeum

Kedysi krásna vila, dnes squat

Najstaršia mešita

Vlaková stanica G. Eiffela

Red light district za dňa

Pevnosť a za ňou najškaredšia budova Maputa

Hotel Polana Serena

Kostol Polana

Prvé doobedie zažívam mierny šok - vyjdeme z hostelu, podľa mapy chceme ísť na juh, pozrieme na slnko a podľa neho sa zorientujeme. Po pár blokoch zistíme, že niečo nesedí a chvíľu trvá, kým to mozog človeka zo severnej pologule spracuje - na poludnie je tu slnko na severe! Ďalšie faux pas úspešne za nami. Neodpustíme si neustále porovnávanie s (juho)východnou Áziou, ktorú máme relatívne precestovanú a mimoriadne obľúbenú a Maputo z toho nevychádza dobre - ľudia sa neusmievajú, chýba skvelý streetfood, stánky s fantastickým ovocím pripraveným na zjedenie a všetko je drahé, ešte aj za internet na nie lacnom hosteli sa platí. Na mape, ktorú sme dostali v hosteli sú vyznačené oblasti, do ktorých nemáme liezť v noci alebo vôbec.

Feira Popular
Jeden večer sa vyberáme do Feira Popular - oblasti v centre mesta so štedrým výberom skromných reštaurácií domácej aj svetovej kuchyne (a kolotočmi) a po večeri ochutnávame miestnu “špecialitu” - gin s mliečnym likérom na ľade. Po ceste na hostel si užívame ukážku praktík miestnej polície. Zastavuje nás hliadka a pýta od nás doklad - podľa zákona ho musí pri sebe mať každý, u cudzincov je to pas. V momente ako im povieme samozrejme a začneme vyťahovať pasy pochopia, že tu ich žiadny úplatok nečaká a pokračujú ďalej.

Dánsky stromák
Druhý večer sa po zoznámení s dánskym stromákom a jeho domácimi kamarátmi sa ocitneme na reggae koncerte v bare Gil Vincente. Je to prvá ukážka fenoménu, ktorý nám začne dochádzať až neskôr - reggae je tu fakt veľká vec. Po koncerte nás ešte berú do miestneho red light districtu a keďže nás druhý deň čaká dlhá cesta na sever, odchádzame v rozumnú hodinu užiť si posledný spánok na skutočnej posteli pred týždňami strávenými v stane.

Reggae

Mozambický stromák

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico zostáva lídrom Smeru, delegáti podporili aj Kaliňáka

Premiér Fico a minister vnútra kritizovali na sneme aj médiá.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?