Pán Weisenbacher prezentoval ako jadro problému nie formu privatizácie, teda jej skorumpovanosť, ale vôbec samotnú zmenu vlastníctva elektrární, vodární a plynární zo štátnej na súkromnú a to s argumentom, že by ich majitelia chceli po nás občanoch zisk, čo by podľa neho znamenalo automaticky stratu alebo nedostupnosť pre nás. Pani Tomková rovno nazvala transformáciu a privatizáciu nemocníc genocídou, čo je rétorika, ktorú kedysi na ministra Zajaca vytiahli poslanci vtedy ešte parlamentnej KSS.
Pritom možnosť tvoriť zisk, ktorý si môže odniesť jednoznačný súkromný vlastník je jediná motivácia, ktorá núti dodávateľa zlepšovať v konkurenčnom prostredí svoje služby a ich cenovú aj lokálnu dostupnosť. Platí to aj pre odvetvia, ktoré sú rovnako kritické ako kúrenie, voda alebo zdravotníctvo, napríklad potraviny. Preto kým naši rodičia stáli v sobotu ráno niekoľkohodinové rady na mäso v štátnych obchodoch, dnes si v súkromnom hypermarkete alebo večierke za rohom kúpime takmer čokoľvek a kedykoľvek.
Ešte horšie však vyznievala Weisenbacherova populistická kritika pána Matoviča s argumentom, že sa ako “veľkopodnikateľ” nemôže nazývať obyčajným človekom. Pritom proti pánovi Matovičovi sa dá namietať všeličo, ale asi nikto nedokáže spochybniť, že úspech vo svojom podnikaní získal iba veľmi tvrdou prácou a dobrou obchodnou stratégiou, nie kontaktami na správnych politikov a korupciou moci a v tomto ohľade pre mňa je - v dobrom slova zmysle - obyčajný človek. A iba mimochodom sa pýtam, kde bol pán Weisenbacher v čase, kedy pán Matovič využíval svoje zlé bohatstvo a priestor na to, aby bol jedným znajhlasnejších kritikov Ficovej vlády a patrí mu jedna z najväčších zásluh na jej konci?
Pani Tomková zase ako jedno z hlavných zlyhaní tejto garnitúry označuje neprijatie európskej deklarácie o ľudských právach, konkrétne práva na bývanie. Akoby ľuďom nové domy a byty stavali zákony a nie súkromní podnikatelia v snahe poskytnúť zákazníkom službu za zisk. Samozrejme ak ich nebuzerujú zbytočné regulácie ako práve spomínaná deklarácia ľudských práv.
O hodný kus ďalej zašiel pán Kopas, ktorý rovno odmietol akékoľvek súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov. Kam takáto filozofia vedie tu mohli naši rodičia pozorovať počas štyridsiatich rokov budovania socializmu a čo taký systém dokáže dotiahnutý do dokonalosti môžu ešte aj dnes pociťovať na vlastnej koži v Severnej Kórei.
Ešte aj Samo Trnka využil svoj zmysel pre humor na lacné útoky na investičné skupiny namiesto politikov, ktorí im prihrávajú štátny majetok za provízie namiesto v transparentnom konaní.
Niektorí z ďalších rečníkov boli skôr úsmevní očividnou snahou zviditeľniť seba vo svetle aktuálne najjasnejšej témy, napríklad pani Henni Racik pôsobila presne tak ako jej stránka, na ktorú sa tam snažila robiť reklamu.
Celkovo asi jediný rozumný odkaz mal neprekvapivo Tom Nicholson, ktorý kládol dôraz na to, aby sa hnev davu zmenil v niečo konštruktívne a práve tento odkaz nebol naplnený. Podobne ako americké Occupy Wall Street aj toto hnutie namiesto protestov proti politikom, ktorí dotujú súkromný kapitál z nedobrovoľne odobratých verejných zdrojov sa navážajú do kapitálu samotného. Neuvedomujú si pritom, že iba kapitalizmus, minimalizácia štátu a spoločných pastvín zaistí to, o čom títo ľudia tvrdia, že chcú - odstránenie korupcie, spravodlivosť a dostupnosť kritických statkov pre najširšie masy.